Nenávidím sa a chcem zomrieť.

Neviem prečo ale radšej budem mŕtvy ako v pohode.

Vždycky mi pripadalo že ma pokladajú za človeka ktorý vtrhne na maturitný večierok a všetkých tam postrieľa.

Je lepšie zhorieť než vyhasnúť.

Som Kurt Cobain ale niesom vôbec nič. Ako môžem hovoriť o hodnote života keď ja ho sám nepoznám? Pozrite sa na mňa ako vyzerám, veď ja mám problémy sám so sebou. Nechcem byť akýmsi idolom ako môžem byť ešte pre niekoho vzorom?

Vyzeráme na nich ako mutanti!

V Aberdine nemalo 99 percent ľudí poňatie čo je to hudby. Alebo umenie. Všetci sa živili drevorubačstvom. A ja som bol taký malý chlapec, hrozne malý preto som nikdy nechcel byť drevorubačom. Nikdy som nechcel spievať. Chcel som len hrať na doprovodnú gitaru. Byť schovaní niekde vzadu a hrať. Ale behom školských rokov keď som hral na gitaru vo svojej izbe som aspoň intuitívne cítil že musím písať vlastne veci.

Ak niekedy spácham samovraždu tak to nebude kvôli nejakej zasranej chorobe.

Keď som mal asi 12 rokov chcel som byť rockovou hviezdou. Myslela som si že sa tak pomstím všetkým tým športovo založeným kreténom na ktorých sa dievčatá lepili. Ale už dávno predtým než sa so mňa hviezda stala som si uvedomil že je to blbosť.

Je lepšie byť nenávidení, preto čím ste, než byť obdivovaný preto čím nieste....

Vás milujem, seba nenávidím....

Videli sme skupinu Shonen Knife, bola fakt skvelá. Pripadal som sa ako deväťročné dievča na koncerte Beatles. Plakal som a skákal a trhal si vlasy- bolo to úžasné. Nikdy v živote som nebol tak vzrušený. Tá skupina hrala pop music, pop, pop, pop music.

Podrežem sa anjelskymi vlasmi a detským dychom....

Trpel som pocitom odsudzenia, začal som v sebe cítiť akýsi zmätok. Nevedel som pochopiť, prečo sa nemôžem s ľuďmi z našej školy baviť. Prišiel som na to až po rokoch - nemal som im totiž čo povedať pretože vôbec nevnímali umenie alebo kultúru...

Všetci rodičia urobili rovnakú chybu. Neviem, čím to je, ale môj osud je úplne rovnaký ako osud deväťdesiatich percent ľudí, ktorí sú v mojom veku. Rodičia všetkých sa rozviedli, ich deti čadili behom školskej dochádzky trávu a vyrastali v dobe obrovskej komunistickej hrozby a všetci sme si mysleli, že umrieme v nejakej atómovej vojne. Do spoločnosti začalo prenikať viac a viac násilia a všetci na to reagovali rovnakým spôsobom. A osobnosti všetkých detí, ktoré v tejto dobe vyrastali, sú prakticky rovnaké. Medzi mojimi vrstevníkmy existuje iba pár typov ľudí, možno päť odlišných typov osobností, a všetci majú niečo spoločného. Nepovedal by som, že naša muzika odráža tento fakt inak než muzika ktorejkoľvek inej kapely, ktorá vznikla v rovnakej dobe ako my.

Chcel som napísať totálne popovú pesničku ("Teen Spirit"). V podstate som sa snažil vykradnúť Pixies. To priznávam. Keď som počul Pixies prvýkrát, tak ma tak dostali, že som cítil, že by som s nimi mal hrať, alebo aspoň v kapele, ktorá hrá ich veci. Použili sme ich zmysel pre dynamiku, hrali sme mäkko a potichu a potom nahlas a tvrdo.

Neni to nejaká špecifická (popísaná) žalúdočná choroba, nemá meno alebo čokoľvek, po rokoch problémov som dostal samovražedné sklony, takže som nechcel žiť, tak som sa rozhodol, že ak zomriem, ak sa zabijem tak by som to mal urobiť drogami, chcel som byť feťákom, pretože som sa ním cítil byť každý deň"

Každý má v sebe určitú dávku heroínu.

Niesom ako vy ale môžem predsierať...

Stanem sa svtetoznámym hudobníkom, zabijem sa odídem s tohto sveta v žiari reflektorov.